Perzekúcia slovenských Rómov dosiahla svoj vrchol v rokoch 1944 – 1945. Začalo sa najťažšie obdobie v živote rómskeho etnika počas 2. svetovej vojny. Na mieste Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 Zaisťovací tábor pre Cigánov. Tábor zriadilo Ministerstvo národnej obrany a zaradilo ho medzi svoje zložky. Zaisťovací tábor pre Cigánov bol na Slovensku jediný svojho druhu. Išlo o skutočný koncentračný tábor, do ktorého boli posielaní Rómovia z celého Slovenska i so svojimi rodinnými príslušníkmi. Počet Rómov bol zakrátko oveľa vyšší ako kapacita tábora: v decembri 1944 tu bolo viac ako 700 väzňov. Podmienky v tábore boli veľmi ťažké. Mimoriadne studená zima a zlé hygienické pomery v tábore sa podpísali najmä pod zdravotný stav detí a starých ľudí. Hoci v tábore pracoval lekár, jeho úloha bola veľmi ťažká. V dôsledku vojny chýbali lieky a zdravotnícke potreby na celom Slovensku a v tábore ich bol kritický nedostatok, ktorý bránil liečiť aj bežné choroby.

Smrť kosila najmä malé deti, ktoré ochoreli na zápal pľúc. Najvážnejšia ale bola epidémia škvrnitého týfusu. V priebehu januára 1945 zachvátila viacero zaradencov a nakazil sa aj jeden strážnik, čo vyvolalo nepokoje v tábore aj v blízkom meste. Rómovia začali z obavy pred nákazou z tábora utekať, čo vzbudilo u obyvateľstva v okolí strach z rozšírenia nákazy. Do tábora bolo zakázané posielať ďalších Rómov a tábor sa dostal do karantény. V tomto čase prevzali kontrolu tábora Nemci a rozhodli sa radikálne vyriešiť aj týfovú epidémiu. Dňa 23. februára 1945, pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili chorých na nákladné auto a odviezli do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili.

Menoslov zavraždených z masového hrobu v dubnickom Údolí je desivý. V masovom hrobe boli objavené pozostatky po 26 zavraždených. Prekvapujúca je brutalita, s akou boli povraždení. Exhumačná správa podáva hrozné svedectvo o masovej vražde. Z 26 mŕtvych bolo 20 mužov, z toho jeden chlapec vo veku 15 - 16 rokov a 6 žien (jedna z nich bola v siedmom mesiaci tehotenstva). Z 26 zavraždených bolo zasiahnutých výstrelmi len 18 Rómov. U viacerých ani to neboli smrteľné rany. Spolu s ostatnými sa pod nánosmi hliny zaživa udusili.
Po skončení karantény sa už tábor nepodarilo uviesť do pôvodného stavu. Blížil sa front a tábor ostal bez dozoru. Zaistenci, keď sa dozvedeli o rozpustení dozornej správy, tábor opustili a rozutekali sa po okolí. Zvyšok zariadenia a inventárnych predmetov, ktoré neodniesli Nemci, si rozobrali vojaci a civilné obyvateľstvo z Dubnice a okolia. Po prechode frontu bola budova, v ktorej boli Rómovia ubytovaní, zapálená a ostatné budovy si demontovala firma Lozovský a Štefanec, ktorej patrili. Tábor bol dokonale zlikvidovaný, akoby nikdy neexistoval.